DIMMU BORGIR sledujem od roku, v ktorom vyšiel „Stormblast“ a už vtedy bolo voči ich snahe o melodickú a atmosférickú formu black metalu množstvo výhrad. Týmto prístupom si však postupne vypracovali veľmi širokú základňu fanúšikov a rovnako veľkú skupinu odporcov. Za skoro tri dekády svojej existencie sa etablovali na teleso svetového formátu, ktoré každý, kto sa o metalovú hudbu trocha obtrel, určite pozná. Rovnako má každý vlastné svetlé a temné chvíle v rámci ich bohatého spektra albumov. Ak sa pozerám na posledných desať rokov, nebolo veľmi ťažké predvídať, kam sa Nóri na svojej hudobnej ceste vyberú. Záľuba v symfonike je patrná už od „Puritanical Euphoric Misanthropia“ a zbory si Shagrath definitívne obľúbil na živáku „Forces Of The Northern Light“, pričom záblesky bolo možné badať i na „Abrahadabra“.

Zložením týchto čriepkov môžeme získať celkom dobrú predstavu o „Eonian“, pričom ho definuje aj snaha kapely poriadne preraziť mimo žánrové mantinely do komerčného priestoru. Keď na predchodcovi bola ešte dosť patrná snaha o extrémnu hudbu, Shagrath a spol. sa rozhodli tento stavebný kameň definitívne odložiť a postavili nahrávku na iných ambíciách. Tentokrát je hlavný dôraz kladený na prístupnosť a kontrastne k tomu i na experimentovanie spolu s istou reminiscenciou minulosti. To znie svojím spôsobom atraktívne a výsledok v podobe singlu „Interdimensional Summit“ mnohých nemilo prekvapil, pričom ďalší kúsok „Council Of Wolves And Snakes“ predstavil (naj)experimentálnejšiu stránku albumu.

Tieto dva single boli vlastne vybraté veľmi dobre, nakoľko predstavujú polohy medzi ktorými sa v rámci nahrávky pohybujeme. Samozrejme už od prvých chvíľ sa ide maximálne na efekt a DIMMU BORGIR útočí všetkými zbraňami na prvú signálnu v dokonalej symbióze s neónovým pentagramom, ktorým sa prezentujú vo videu. Tu by sme mohli nahrávku jednoducho odsúdiť ako prvoplánovú, na druhej strane som toho názoru, že sa predsalen za tým skrýva trocha viac umenia.

Shagrath, Galder a Silenoz sťaby výhradné autorské trio sú rozhodne ostrieľaní hudobníci a vedia presne, čo chcú. Keď sa človek do výsledku naozaj poriadne započúva bez predsudkov, ide o kompozične vcelku vydarený materiál. Prím u vokálnych partov prebrali zbory a Shagrath sa obmedzuje skôr na deklamovanie, čo robí album celkovo mäkším, ale tie sú naozaj funkčne a synergicky vložené do skladieb, ktoré by bez nich nefungovali. Rovnako dobre sa pracuje aj so symfonickou zložkou, ktorá motívom len neslúži, nedopĺňa, ale ich vytvára. V tomto smere je vidno, že sa chlapci s týmito elementami naučili výborne pracovať.

Závan minulosti niekde z doby „Enthrone Darkness Triumphant“ prinášajú klávesy, miestami môžu síce pôsobiť otravne, ale u mňa sú skôr osviežujúcim prvkom. Obzvlášť pekne sa ich podarilo zakomponovať do „The Empyrian Phoenix“ a „Archaic Correspondence“. Štrukturálne sa snažia DIMMU BORGIR aj o experimentovanie, napríklad v úvode „Lightbringer“, pričom pri pozornejšom počúvaní sa dájsť mnoho úsekov, ktoré sú sice bombastické ale ukrývajú v sebe zaujímavé hudobné postupy. Takými je rytmika v "I Am Soverign" alebo bleskové riffy v "Archaic Correspondence“. Každá skladba disponuje nejakým zaujímavým motívom, v „Lightbringer“ zaujme klepačka so zborom, „Alpha Aeon Omega“ nadviaže krásnymi aranžmánmi na slávnu „Progenies Of The Great Apocalypse“. 

Keď sa na to s odstupom pozerám, ide o kvalitné a odvážnejšie dielo ako „Abrahadabra“. Má určite svoje slabšie miesta, o ktorých by sa dalo debatovať. Produkcia mohla byť agresívnejšia, rovnako ako zvuk, vokály extrémnejšie a podobne. Plne chápem, že to mnohým bude pripadať príliš na efekt, jednoduché, presladené v snahe o čo najväčší komerčný úspech. Tieto všetky argumenty tu boli vždy a skutočné kvality albumu preverí až čas. Som toho názoru, že sa pod nalešteným povrchom „Eonian“ skrýva viac, než je na prvý pohľad zrejmé a je to album vyzretých hudobníkov, ktorí vedia čo robia.